Kto druhému jamu kope, sám do nej padne

22. februára 2016, Juraj Paškuliak, Próza

Bača Železník mal dvoch valachov. Žili v salaši na holiach a pásli stádo oviec. Na horách svietilo Slnko, bučiny sa zelenali a tíško šumeli vo vetre. Ovce ako biele bodky, pásli sa na svahoch. Bača a jeho pomocníci popásali a posedávali. Jedného rána povedal valach Ondro valachovi Janovi pár príkrych slov. Zakrátko medzi nimi vznikla škriepka a vzápätí sa valasi začali biť. Bača vyšiel z koliby, a prísne a skúmavo sa na nich zahľadel.

– Čo sa mi tu ruvete, psi? – zahriakol ich.

Valasi sa upokojili. Slnko už hodný kus cesty prešlo po oblohe, lebo na horách čas letí ako víchor a zakvitnuté horské lúky zahrievalo z veľkej výšky. Jano si uvedomil že je nedeľa a treba ísť dole do dediny, do kostola. On totiž ako jediný z trojice občas zašiel do kostola, vychrápať sa. Po omši sa vždy opil. Aj bača s Ondrom chodievali zavše do dediny, do krčmy sa spiť.

– Idem dole, – povedal Jano.

– Choď, – odvetil bača. – My tiež pôjdeme, ale až neskôr. Ešte ovce prerátame.

Vydal sa na cestu. Kráčal tmavou bučinou, skákal ponad korene stromov a rozmýšľal. Dobrého baču máme, najmúdrejší spomedzi nás je starý Železník. Všeličo nám po večeroch pri ohni rozpráva. Dobre by nám bolo, keby nebolo susedného salaša. Lebo nás ohovárajú a poškodzujú naše dobré meno. Bača aj to vravel, že keď krivému Rapovi v dedine zdochla koza, tak to preto, lebo starú babu strigu nahovorili, aby koze počarila. Bača sa potešil, keď Rapovi koza skapala, veď kto by sa tomu nepotešil. Ale keď na salaši z ničoho nič skapal ovčiarsky pes Dunčo, tak škaredo nadával. Takto valach rozmýšľal. Zastavil sa zrazu pri potoku. Spomenul si na potýčku s druhým valachom a zatúžil mu urobiť zle. Posuniem lávku nad potokom, aby sa, keď pôjde spolu s bačom do dediny, pootočila a aby padol do vody. Stane sa iste tak, lebo on ide cestou vždy prvý. Veď bača je starý a už nevládze.

Jano zišiel do dediny, pobudol pár hodín v krčme a keď už bol opitý, vybral sa na cestu späť. Vyšiel za dedinu, prešiel cez polia, vstúpil do hory a kráčal po lesnom chodníku hore kopcom. Napokon sa ocitol pred potokom. Bez zaváhania, ako keby nič, skočil na drevenú lávku. Tá sa ale pod ním zvrtla a on spadol do hučiacej bystriny. Mokrý a doudieraný sa dovliekol na salaš. Jeho kamaráti už sedeli pri vatre a vítali ho.

– Sadni si, – vraví mu bača chripľavým hlasom. – Do dediny sme nešli, lebo sa tu zastavil Drago z lazov a doniesol nám fľašu liehu. Napi sa!

Bačovi Železníkovi sa už leskli oči v úzkych štrbinách na vráskavej tvári ako Mongolovi. Jano sa za ponúkanou fľašou lačne natiahol.

– A čo si taký dobitý?

Chlap sa až strhol a oči na baču vytreštil.

– Lebo ma medveď v lese napadol a som sa s ním pobil! Najprv on mňa sotil labou do potoka, potom som ja jeho strhol… A potom som ho tak udrel päsťou po hlave, neklamem vám, že som ho takmer zabil!

– Tak to si chlap ako sa patrí, – odvetil bača.

Ešte aj Ondro po týchto slovách uznanlivo pokýval hlavou. Slnko dávno zapadlo a zostala po ňom už len slabnúca žiara na západe. Okrúhly Mesiac svietil. Chlapi sa odmlčia a zahľadia do pukotajúceho ohňa. Sedia, pozerajú na vyskakujúce iskry, premýšľajú, popíjajú a o čomsi dumajú.