V období detstva a dospievania som mal jednu záľubu, ktorá napĺňala môj život a pri ktorej som prežil najkrajšie chvíle tých rokov.

Tou záľubou bolo modelárstvo. Staval som papierové a plastikové modely.

Raz som sa v škole od spolužiaka dozvedel o časopisoch ABC a Elektrón Zenit, a o tom že v nich sú atraktívne vystrihovačky.

Začal som si tieto časopisy kupovať a vystrihovačky ktoré v nich boli, ma okamžite očarili. Odvtedy ma nožnice a lepidlo na papier, sprevádzali každý deň.

Medzi prvé veci čo som mal zlepené, patril kaštieľ v Dolnej Krupej z Elektrón Zenitu. Neskôr som staval takmer všetky papierové modely, ktoré v Elektrón Zenite a v ABC boli.

Mal som postavené množstvo architektúry, áut, a kadečoho iného. Lepil som modely od tých najjednoduchších, až po tie najzložitejšie.

Postavil som napríklad tanky Leopard a T-34, a hrad Švihov, ktoré boli náročnými a veľmi peknými vystrihovačkami.

Môj prvý kontakt s plastikovými modelmi bol taký, že jedného dňa som doma v skrini našiel odložený model lietadla Avia B-534 od Kovozávodov Prostějov.

Keď som si pozeral návod a výlisky, tak to na mňa veľmi zapôsobilo. Tieto staré modely od KP mali síce nízku kvalitu, ale ja som sa na to tak vtedy nepozeral.

Bral som to tak, že je to určené pre šikovných ľudí, ktorí z toho dokážu zhotoviť prvotriedny model.

Aviu som sa neúspešne pokúsil postaviť. Nepodarilo sa mi to predovšetkým preto, lebo som na to nemal potrebné vybavenie.

Neskôr som si v modelárskom obchode v Martine kúpil kit L-29 Delfín od Kovozávodov a nejaké lepidlo a farbičky. Doma som potom začal lepiť.

Pamätám sa aký som bol sklamaný, keď naň nešlo nasadiť kryt kabíny, lebo bol príliš hrubý a zavadzali tam sedačky.

Delfín a Avia B-534 boli prvé modely od KP a ich kvalita bola naozaj nízka. Mali pozitívne rytie a diely k sebe zle pasovali.

Mňa to od modelárstva neodradilo. Počas nasledujúcich rokov som postavil množstvo plastikových modelov lietadiel.

Staval som prevažne v mierke 1:72, modely od Kovozávodov, Směru, Helleru, Matchboxu, aj Revellu.

Bohužiaľ väčšina týchto modelov nestála za veľa. Chýbali im detaily (napríklad v kabíne nič nebolo), mali pozitívne rytie, alebo ak mali rytie negatívne, tak bolo veľmi hrubé a škaredé. (To bolo typické pre Matchbox.)

Výhodou týchto modelov bola cena. Napríklad kity od Směru boli veľmi lacné, jeden vyšiel asi na päťdesiat korún. Na drahé Tamiye alebo Hasegawy som nemal peniaze.

Dodám, že na modely som míňal väčšinu vreckového, ktoré som dostával od rodičov.

Keď sa na to spätne pozerám, nechápem ako som to všetko stíhal. Myslím tým, ako som stíhal učiť sa do školy, hrať sa na počítači, polepiť obrovské množstvo modelov a ešte urobiť kopu iných vecí.

Môj záujem o modelárstvo trval približne do obdobia, keď som bol v polovici puberty. Potom ma to prešlo, lebo ma začali zaujímať iné veci.

Už som písal o mojej matke a o tom, ako nič čo som urobil, jej nebolo dobré, a všetko skritizovala.

Tak to bolo aj s modelárstvom. Stále mi hovorila že je to detinské a že som na to už príliš veľký. To je samozrejme hlúposť. Modelárstvo nie je detinské a väčšina modelárov sú dospelí ľudia.