Dávnejšie som napísal že tu budem uverejňovať svoju prózu. Teraz splním svoj sľub a uverejním tu niekoľko ukážok z mojej poviedkovej tvorby. Tu je prvá z nich. Nech sa páči, čítajte:

Kde bolo tam bolo, jedného dňa sa Boh rozhodol zostúpiť z neba na Zem, a obšťastniť ľudí svojou prítomnosťou. Iste sa pýtate, akého boha mám na mysli? Správne tušíte, áno, je to ten. Je to On, najväčší a najmilosrdnejší, ktorý je zodpovedný za všetko. Ako vieme, Boh je všadeprítomný, nič neujde jeho bystrému uchu, a on už mal plné zuby všelijakých ľudských drístov. Ľudia sú ako odporné šváby obdarené bystrým umom, a nič im nie je dobré. Raz sú nespokojní s tým že v nejakej vojne ich skape zopár miliónov, inokedy si sťažujú na choroby, živelné pohromy a čo ja viem čo ešte. A počúvať tie individuálne sťažnosti, to je úplná katastrofa! Jeden si sťažuje že deviant mu zabil dcéru, iný plače že je ochrnutý. Samé sprostosti. Je to podobné ako keď zomrie jeden človek, tak je to tragédia, ale keď ich zdochne sto, tak je to len štatistika. Taktiež, keď niekto postaví tábor kde sa kúri ľuďmi, a zabije ich milión, Boha to netrápi tak ako sťažujúce si indivíduá. Vlastne, povedzme si pravdu, Boha to netrápi vôbec. Má to na háku. Ale pravdou je že niekto by na Zem mal ísť, a dať veci do poriadku. No a kto iný ak nie on? Okrem toho naša planéta je plná rôznych lákadiel, a Boh by ich rád skúsil. Už ho nebavilo len medzi archanielmi poletovať, veď mu potom fakt nezostal žiaden čas starať sa o Zem, a každú chvíľu niekde bomba vybuchne, niekde šibnutý študent do ľudí strieľa. Ale on už to dá do poriadku, on je chlap ako sa patrí.

Takto to celé začalo. A Boh začal premýšľať kde bude žiť svoj pozemský život. Sedel nad mapou a hútal. Kam ísť aby to bola vyspelá a kultúrna krajina so strategickou polohou, aby si zaslúžila moju prítomnosť, a aby som tam našiel primerané možnosti na sebarealizáciu? Okrem toho, mala by to byť krajina s perspektívou, aby to čo zasejem, padlo na úrodnú pôdu. Boh si prezeral povrch Zeme. Áziu a Afriku už zavrhol. Kultúra je tam na primitívnej úrovni, to nie je vhodné miesto pre neho. Rozmýšľal nad Amerikou a Európou. Hm, Európa bude vhodnejšia, veď je centrom novodobého kultúrneho sveta. Len kam presne ísť? Krajina v ktorej sa usadím musí byť výnimočná, národ v nej žijúci musí byť tak vyspelý, že všetky ostatné navôkol blednú závisťou. Tá krajina musí byť ekonomický tiger regiónu! Takto Boh uvažoval, pozerajúc na strednú Európu. Myslím že už som takú našiel, zajasal, a položil prst na Slovensko.

Nič viac mu nebolo treba. Postavil sa na teleport a vyslovil magické zaklínadlo: bŕŕŕ la la la la lá brbla brbla brbla blááá… Potom sa zhlboka nadýchol, vopchal si prst do úst a začal tlačiť až mu žily na hlave navreli. Zaprášilo sa, škaredo zahrešil a zmizol.

A tak sa Boh usadil na Slovensku. A kde konkrétne? No samozrejme že nie v nejakom sprostom vidlákove, kde sedlošom slama trčí z topánok, a kde sa každý brodí po členky v slepačích sračkách. Vybral si Bratislavu, lebo je to hlavné mesto, dokonca už je to skoro veľkomesto takmer európskeho významu. Toto mesto je zázrakom rozvoja a prosperity. Je tu fantastická životná úroveň, krásna architektúra, a ľudia sú tu brutálne šťastní. Okrem toho mal to šťastie že na Zem prišiel v pravý čas. Totiž, práve zúrila finančná kríza, no a ceny bytov dramaticky klesli. Mal preto lepšiu pozíciu pri kúpe bytu. Boh sa rozhodol že bývať musí v niečom poriadnom, čo napokon nebol problém, lebo peňazí mal dosť. Práve stál na nábreží Dunaja pred zhlukom akýchsi farebných krabíc zo skla a betónu. Hm… Riverpark, tu si kúpim byt. A tak aj učinil. Kúpa bola bezproblémová a výhodná. Byt mu predal nejaký milionársky magor čo ho v čase boomu kúpil za šesťdesiat melónov a myslel si aká je to super investícia. Avšak prišla kríza a všetko sa zvrtlo. Chlap sa zľakol, zistil že cena jeho bytu klesla o polovicu, a bol rád že sa ho zbavil aspoň za tridsať. Takto Boh nadobudol bývanie, a po večeroch sa kochal výhľadom na mútne vody Dunaja a akési skrachované dielne, hnusné prízemné budovy tiahnúce sa po nábreží smerom na západ, ktoré vraj mali každú chvíľu zbúrať.

Ako Boh vyzerá? Vysoký je takmer dva metre, nohy má tenké a slabé, ale zato paprče poriadne hrubé. Plecia mohutné, a obrovské, ale fakt obrovské brušisko. Chlapisko je to urastený! Krk má krátky a hrubý, a na ňom veľkú okrúhlu (alebo hranatú?) hlavu, ktorá je pokrytá mohutnou hrivou a bradou. Neskôr sa rozhodol zmeniť vizáž, brady sa zbavil, a aj hlavu si oholil dohola. Keď vykračuje po ulici a okolo sú nejaké ženy, priam je cítiť ako im vlhnú nohavičky. Fešák je to, boha! Nečudo že všetky ženy sú do neho zblbnuté, a on nikdy nie je sám. On predsa nie je žiadny posratý outsaider! Práve vylihuje vo svojom byte a spoločnosť mu robí luxusná cicka, mačička. V izbe je šero, osvetľujú ju len sviečky. Kade tade sa povaľujú prázdne fľaše od alkoholu a pornočasopisy. Boh si odpije z pohára, a pozrie na luxusnú šľapku vedľa seba.

„Počuj moja, kto to povedal že ľudí je jako sračiek?“

„Myslím že to povedal Jozef Stalin.“ Odpovedala. Pipka nebola celkom hlúpa. Vyznala sa, veď študovala právo a cudzie jazyky.

„A kto bol ten Stalin? To bol nejaký futbalový tréner?“

Žena sa zatvárila trucovito.

„Mal by si to vedieť, keď si Boh.“

„Viem že nič neviem.“ Zabrblal Boh opitým hlasom. „No, keď už si začala s tým Stalinom, tak ja ho budem parafrázovať a poviem že pičiek je ako sračiek. Jáj boha! Ale som sa rozkrákoril. No čo som to chcel povedať? Aha. Ja ti fakt neviem čím to je, ale ja ti fakt neviem ktorú prcinu vybrať. Všetky sa na mňa lepia.“

Žena sa na neho milo usmiala. Na jej prázdnej tvári sa zjavil nesmierne láskavý výraz. Vôbec sa jej tie jeho táraniny nedotkli. Čím to je že tie ženy sú niekedy ako med? Šľapka sa k Bohu pritiahla bližšie a láskyplne ho pohladila po líci.

Boh často chodieval na Mlyny. Toto prostredie malo takú fajn atmosféru, vždy sa tam dokázal zabaviť. Práve prechádzal pomedzi davy študentov, a obzeral sa po vysokoškoláčkach. Keď po čase zbadal nejakú babu čo nebola so svojím frajerom, vydal sa smerom k nej.

„Hej ty, potreboval by som spraviť kompletku. Za koľko by si mi ju urobila?“

Študentka sa zamyslela a na jej tvári sa zjavil až detsky bezradný výraz. Takýto chlap! Sen sa jej splnil. To je ako vo filme, doteraz musela chodiť len s rôznymi trpákmi, a teraz, konečne poriadny chlap. Taká šanca!

„No to sa ešte dohodneme.“ Povedala, a bezradne sa obzrela okolo seba. „A kam pôjdeme?“

Boh jej len kývol a pustil sa do kroku. Dievča ho nasledovalo ako poslušný psík. Študentka v tej chvíli myslela len na rozkoš ktorá príde, a na možné výhody. Úplne zabudla na to že vo svojom rodnom valala má svojho frajeríka, tento tu ju celkom opantal. Keďže už bola tma, netrvalo im dlho nájsť nejaké vhodné miesto kde ich nikto nerušil. Študentka sa chrbtom oprela o stenu akejsi schátralej budovy, trasúcimi prstami si náhlivo začala rozopínať nohavice, a stiahla si ich dole. Potom priam s hysterickým chvatom stiahla nohavice Bohovi. Vzápätí sa vášnivo vysexovali.

„Koľko za to chceš?“ Spýtal sa jej keď skončili.

Študentka na neho nechápavo pozrela. Triasli sa jej kolená a úplne jej zlyhal hlas. Keď Boh videl že mlčí, vytiahol z vrecka len tak naslepo hrsť pokrkvaných eurobankoviek a hodil ich smerom k nej. Potom sa zvrtol a pustil preč.

„Počkaj!“ Zvolala za ním študentka. „Dám ti svoje telefónne číslo! Chceš?“

„Zmizni, piča sprostá.“ Odvetil, a zmizol v tme.

Študentka zostala bezradne stáť na mieste, a výraz jej tváre prezrádzal hlboké utrpenie.

Keď sa Boh chystal zostúpiť na Zem, mal ešte nejaké nejasné predstavy o tom ako tam bude konať dobro a aký poriadok urobí. Pravda je však taká, že keď prišiel na Zem, zvysoka sa na všetko vykašľal a choval sa ako obyčajný chrapúň. Napokon, mohli by sme toto od neho chcieť? Veď keď v nebi od počiatku sveta nič dobré neurobil, svet nechal napospas démonom, prečo by mal z ničoho nič meniť svoje návyky? Prečo sa správal ako hovädo? Nuž, asi preto, lebo nebol ani napriek luxusnému životu celkom šťastný. Ťažko by aj mohol byť, lebo veľké ego má veľké nároky. Znelo by to neuveriteľne keby som tvrdil, že Boh mal nejaké výčitky svedomia… On ani žiadne nemal, tak načo klamať? Ale raz sa mu sníval sen, v ktorom sa ako keby niečo svedomiu podobné v ňom ozvalo. Snívalo sa mu toto:

Bol doma v nebi, poletoval hore dolu, blesky vrhal, nadával a užíval si svoje postavenie najsilnejšej bytosti univerza. Mal úplnú moc, a tá mu dávala silnú zúrivosť a perverzné myšlienky. (Vraj jeden spisovateľ raz vyjadril niečo v tom zmysle že moc človeka kazí, a absolútna moc ho kazí úplne.) Boh síce nie je človek, ale možno to platí aj na neho. Skrátka, snívalo sa mu že bol na vrchole svojho besnenia, ale už akosi zostarol, zoslabol, a zosenilnel. Toto všetko ho veľmi nepríjemne prekvapilo, ale nedalo sa s tým nič robiť. Jedného dňa ochorel a mal halucinácie. Zjavila sa mu akási odporná bytosť. Bola veľká, tvár mala meravú, striebornej farby. Na hlave rohy, a krídla ako z olova. Jeho plášť bol ako zo železa a svietili v ňom rôzne drahé kamene. Boh sa strašne zľakol.

„Kto si?“ Vyjachtal.

„Som dvojrohý démon. Som najmocnejším duchom v kozme, a zjavil som sa ti lebo som tvojím anjelom smrti, a mám nad tebou moc. Zostával som pre teba utajený, lebo som chcel vidieť tvoje pravé správanie. Tebe bol pridelený tento vesmír, a ako si s ním naložil?“

„To nie je možné.“ Zajachtal Boh. „Ty existuješ?“

On mu odpovedal:

„Povedz mi, čo si to spáchal s ľuďmi? Prečo nikto z nich nie je šťastný?“

„V tomto nemáš celkom pravdu.“ Bránil sa Boh. „Náhodou, je dosť šťastných ľudí…“

„Táraš. Šťastní sú možno nejakí blázni. To alkohol ich urobí skôr šťastnými ako si ich ty urobil.“

Boh sa roztriasol.

„Prosím ťa, nehnevaj sa na mňa. Ja už budem dobrý. Všetko napravím.“

Rohatý duch sa zamračil.

„Teraz je už neskoro. Čo si robil celý život? Ty si nikdy nepoznal zľutovanie. Jediný kto ho poznal, bol tvoj syn. A ako si sa ty k nemu správal? Nadával si mu, že je neschopný, nechcený, nemanželský, a tak ďalej. Celkom si ho pokazil!“

Boh si kľakol.

„Prosím ťa, neviň ma z toho. Vieš ty aké som ja mal ťažké detstvo?“

„Čuš!“ Povedal rohatý. „Darmo sa budeš vyhovárať. Teraz prišiel čas trestu!“

V tej chvíli precitol zo sna. Bol celý spotený a celkom sa odkopal. Potiahol nosom. Nad hornou perou mal ešte kokaínový poprašok. Hm… koksujem ako minister, pomyslel si. Pozrel vedľa seba. Cica ležala pod perinou a tíško spala. Uf, bol to len sen. A utrel si pot z čela.

Čo som tým chcel povedať? Len to, že Boh mal dušu a srdce umelca, a jeho city ovládala vášeň. Ťažko prikázať vášnivému srdcu aby bolo normálne. Ešte tak podrezať ovci krk, alebo hoci aj vlastnému decku. Z toho mal on vždy väčšiu radosť ako zo slušnosti. Ale nebojme sa, on všetko zvládne, je naším vzorom a určite zachráni celý svet. Ak aj nie teraz, tak iste niekedy nabudúce. Tento krát sa skrátka na všetko vykašľal tak ako sa alkoholik vykašle na robotu, a venoval sa len kurveniu sa, rulete, kšeftom s drogami, a samozrejme politike. A keďže vášnivé srdce má sklon k originálnym nápadom, Boh sa správal ako originálny umelec a vždy robil poriadok tam kde bolo treba. Napríklad raz nad ránom sa vracal z herne kde strávil noc nad ruletou, motkal sa po ulici, začudovane vdychoval čistý vzduch a oblápal akúsi kurviacu sa modelku čo na ňom visela, a s ktorou ani nevedel kde sa zoznámil. Zrazu mu skrížil cestu akýsi čuráčik, asi nejaký študent alebo čo, a strašne sa kamsi náhlil. Boh na neho prísne pozrel, jeho pohľad hovoril: viem o tebe všetko, a zamyslel sa. Kam sa len tí ľudia jebú… Kto mu kázal sa tu jebať?

„Hej chlapec, kam ideš?“ Opýtal sa ho Boh.

Chlapec zmätene zakotkodákal:

„Do práce.“

„Hm…“ Boh ešte čosi nezrozumiteľne zahundral a potom na neho skríkol:

„Chlapec, a čo sa tu jebeš?“

Mladý muž sa po týchto slovách zľakol, pridal do kroku a snažil sa čo najrýchlejšie zmiznúť. Boh bol napajedený. Dráždilo ho že ten šašo letí preč ani čo by vrtuľu v zadku mal, a on, Boh, nemôže ísť rýchlejšie než touto dôstojnou rýchlosťou, lebo mu v tom bráni jeho bohatiersky pupok, a jeho auto je asi o dvesto metrov ďalej, takže je ako rytier bez koňa. Chcel ešte čosi povedať, aj ústa otvoril, ale pipka čo na ňom visela ako topiaci sa na záchrannom kolese ho nežne pohladila po pruhoch sadla a nežne mu zaševelila do ucha:

„No no, macinko, no tak…“

To malo na neho zjavne upokojujúci účinok. Zatváril sa ako nepochopený intelektuál trpiaci pre blaho ľudstva a stíchol.

Niekedy, hoci to bolo naozaj veľmi zriedkavo, sa Boh prechádzal po meste sám. Vtedy sa správal ešte čudnejšie. Sliedil po uliciach, vyberal si ľudí slabších od seba, a robil im zle. Keď išiel oproti nejakému suchárovi, alebo komukoľvek kto mu bol nesympatický, tak naschvál prešiel na tú stranu chodníka po ktorej šiel ten druhý, chystajúc sa naraziť do neho. Vždy mu spôsobovalo pôžitok keď videl ako títo ľudia uhýbajú a uskakujú, a ako sa na ich tvárach zračí zhnusenie alebo dokonca strach. Niekedy, keď oproti nemu išla nejaká pekná žena, tak na ňu skríkol:

„Hajde do bordelu, kurva!“

Inokedy sa na nejakú zavesil, prenasledoval ju po uliciach a vykrikoval po nej rôzne vulgárne sprostosti. Na toto si vyberal vždy jemné éterické žienky. Pre ne to bolo obzvlášť traumatizujúce, a na každej to určite zanechalo stopu. Inak dominy, mužatky a medvedice, tie mu boli ľahostajné. Veď takú muženu by nevystrašil ani keby ju kladivom po hlave ovalil. Že je takéto správanie sa odporné? Áno je, ale veď
v uliciach tuná je aj tak plno úchylov, a najväčšie svine sú aj tak ľudia. Ľudia sú také svine, že skazia aj Boha.

Správanie opísané v predchádzajúcich riadkoch bolo naozaj čudné, ba priam šialené, a toto šialenstvo sa stalo pre nášho hrdinu nakoniec osudným. Ale pekne po poriadku. Boh bol vo všetkom naj. Bol najlepší chlap, podnikateľ, či trtkač žien. Takisto bol aj najlepším šoférom. To že skvele jazdil dokazuje napríklad aj jedna príhoda, ktorú spomeniem len tak na okraj.

Boh so svojou partnerkou išiel lyžovať do Tatier, a celou cestou dokazoval že je chlap ako sa patrí. Na diaľnici ešte viac menej čušal, ale neskôr vykrikoval na všetkých šoférov okolo seba:

„Ťahaj hovädo, pohni si!“ Alebo: „No čo stojíš ty blbec? Už dávno si mal ísť!“ Vrieskal keď niekto pridlho stál na križovatke, alebo keď nejazdil podľa jeho predstáv. A veru, to bol takmer každý, lebo Boh bol skvelý šofér, a nenašli by ste človeka s rýchlejšími reakciami a lepším rozumom. Mal neuveriteľný cit pre jazdu, a dokázal preletieť stovkou akokoľvek ostrú zákrutu. Jazdil preto rýchlo, a beda tomu kto by mu prekážal v ceste. Práve očervenel od hnevu. Zbadal pred sebou akéhosi škodovečkára idúceho presne predpísanou rýchlosťou, čo by ešte nebola žiadna tragédia, ale on išiel v ľavom jazdnom pruhu. On mu blokoval jeho jazdný pruh! Okamžite začal trúbiť, ale Škodovečka vytrvalo zostávala naľavo, asi preto že medzi kamióny vpravo by sa aj tak nenatlačila.

„Tak on ma chce vychovávať! Tak ty ma budeš vychovávať? No počkaj!“ Skríkol, dupol na plyn, ihneď sa natlačil za nerozvážneho vodiča, a niekoľko krát do neho zľahka udrel nárazníkom. Auto sa zakolísalo, vodič sa spamätal a ihneď spakoval doprava. Dialo sa to na akomsi obchvate vedúcom okolo nejakého menšieho mesta. Boli tam semafory na ktorých práve zasvietila červená. Autá zastavili, Škodovka bola úplne vpredu. Boh rútiaci sa stále vľavo chcel najprv prejsť na červenú, ale priamo na zebre zabrzdil, a zacúval tak že mohutnú guľu na príves čo vzadu mal, natlačil do prednej masky Škodovky.

„To máš za to!“ Zasyčal, a keďže nebol čas na to aby vyskočil z auta a zmlátil šoféra, dupol na plyn a zmizol. Jeho partnerka si počas nasledujúcich niekoľkých desiatok minút vypočula vyčerpávajúcu prednášku plnú spravodlivého rozhorčenia, a o tom ako sa má správne šoférovať. Po jej skončení skonštatovala, že má vedľa seba správneho chlapa a vynikajúceho šoféra.

To len tak na ilustráciu, aby sme mali lepšiu predstavu o jeho charaktere a schopnostiach. Je zaujímavé aký je Boh agresívny, najmä keď od ľudí stále vyžaduje poslušnosť, pokoru, a hlavne mierumilovnosť. To je paradox, lebo na to aby človek mohol postúpiť na vyšší vývojový stupeň a žiť v nebi ako anjel, nesmie byť príliš mäkký. Dokazuje to aj činnosť našich strážnych anjelov. Niektorým spomedzi nich sa v sadizme máločo vyrovná. A preto ľudia na Zemi trénujú aj také vlastnosti ako bojovnosť a agresívnosť. Samozrejme, ľudia sa nemôžu správať agresívne len tak, hocikde. Vlastne sa tak nesmú správať vôbec. Avšak existujú určité špeciálne situácie kedy je to povolené. Napríklad keď to prikáže alebo odporučí nejaký náboženský vodca. Vtedy môžete hoci aj podrezať krk vlastnej materi a nie je to hriech, lebo to tak Boh chcel.

V osudný deň sa Boh rútil nocou na svojom terénnom aute. Tentokrát bol sám. Cigareta mu dymila v ústach, a z CD prehrávača vrieskala jedna pop rocková Smotana, ktorej hudba je zlátaninou pop rockovej Alanis Morissette a child pop punkovej Avril Lavigne, a ich plagiátom. Rútil sa po ceste s obojsmernou premávkou a práve narazil na nejakého vodiča ktorý ho nesmierne rozzúril, lebo dupol na plyn keď ho obiehal. Začali sa pretekať. Boh to nemohol zniesť, a začal druhého šoféra vytláčať z cesty von na krajnicu. Keďže mal podstatne ťažšie a výkonnejšie auto, a obaja sa hnali asi stotridsaťkilometrovou rýchlosťou tam kde je povolená deväťdesiatka, rýchlo sa mu podarilo tento súboj vyhrať. Jeho obeť zišla z cesty, a Boh videl v spätnom zrkadle ako auto narazilo do jedného zo stromov lemujúcich cestu. Boh bol high, dupol na plyn ešte viac, a šialene sa rútil dopredu. Obiehal všetky autá, svetlá okolo neho sa mihali, a nejeden z protiidúcich šoférov si zapamätá tie chvíle hrôzy keď ho stretol. Táto bláznivá jazda bola jeho koncom, pretože sú veci ktoré si ani Boh nemôže dovoliť. V zákrute pri vysokej rýchlosti nezvládol riadenie auta, a vyletel s ním z cesty. Možno by sa mu nič nestalo, auto by urobilo zopár kotrmelcov na oráčine, zastalo by, a Boh by vďaka vysokej bezpečnosti svojho vozidla vyviazol bez ujmy na zdraví. Mal však smolu. Vedľa cesty stála malá, no masívna betónová stavba. Narazil do nej takou silou, že mu nepomohli ani airbagy, ani bezpečnostné pásy. Boh mal odtrhnutú slezinu, odhryznutý jazyk, a ťažkú distorziu oboch kolien ktorú spôsobil ich náraz do palubnej dosky. Krv z roztriešteného nosa mu zaliala dolnú časť tváre a hruď. Bol pri vedomí. Triasol sa a ryčal. Auto začalo horieť. On v ňom naďalej nehybne sedel s výrazom hrôzy na tvári. Zranenia mu neumožňovali pohyb, a keby aj áno, nepomohlo by mu to, lebo dvere boli zaseknuté, a v nočnej pustatine nebolo nikoho kto by ho vystrihol. Oheň sa pomaly rozšíril do kabíny a dokonal dielo skazy.

Je naozaj smutné že takto skončil, ale neľutujme ho. Veď čím je jeho smrť v porovnaní s utrpením úbohých ľudí…

On to všetko dobre vie, a preto to nevzdá. Skúsi to ešte raz, skúsi svet zachrániť opäť, niekedy nabudúce, a potom sa mu ten jeho plán už určite podarí!